Na začiatku bolo, že desatoro týkajúce sa citlivejšej jazdy vydal Vatikán. Nakonci blogy o návrate inkvizície. Prečo však pliesť reláciu o umelom oplodnení do veci, ktorá sa týkala bezpečnej jazdy ? Tejto veci sa týkala reportáž televízie JoJ a tejto veci sa týkalo aj rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu. Otázkou, bolo o čo išlo v reportáži. Či by desatoro o ľudskom šoférovaní bolo kauzou na reportáž. Alebo je reportáž o tom, kto to povedal. Médiá sa môžu zmýliť, môžu byť nepresní, môžu urobiť reportáž neodborne, ale urobiť reportáť o tom, predstaviteľ, ktorej viery, farby pleti, sociálnej skupiny sa vyjadruje sa mi zdá ako politika a nie informovanie. Najmä, ak ide o normálnu vec. Je predsa, normálne povedať, že aj férová jazda je rešpektovaním jeho života a lásky k nemu. Prečo bola, teda bežná vec kauzou ? A je normálne, ak to stačí na kauzu ?
Hlbšou úvahou už je, či auto dáva pocit moci nad chodcom. Mnohokrát som sa cítil, akoby áno. Ale nemožno paušalizovať. Niekto auto potrebuje. Niekomu nestačí, ekologickejšie cestovanie s viacerými ľuďmi. Keď som čítal o tom, že generálny riaditeľ elektrární v Nórsku chodí do práce autobusom, zdalo sa mi to nielen ekologické, ale aj prejavom pokory. Nešlo o politika, podotýkam. Nemal prečo ukazovať falošnú chudobu vodičom. Prejavom pokory toho riaditeľa bolo to, že peniaze mal, ale ak mu rovnaký účel splnila mestská doprava / u nás dream of the dream / tak použil ju. Neplýtval, len aby videli. Nepotreboval to. A tak mohol tie peniaze použiť pre rodinu, pre niekoho, komu by chcel pomôcť. Auto nemalo vyjadriť, kto je. Ani nemal vyjadriť, že ja na to mám. A už vôbec : ja mám prednosť, pretože ja som ja. Hľa pozrite ja som "Ja". Podstatný bol preň účel. Keby auto potreboval, vtedy by ho použil.
Dnešné myšičkovanie, často nemá význam. Často vodič získa len pár metrov. Často získa len pocit, že Vás predbehol. Teda, čo je pravda ? Mýlil sa pápež, keď vyjadril, že auto už dnes nie je len účelom, aj prejavom moci ?
Ak to bola pravda, a predsa je to kauzou, tak otázka naozaj znie : Prečo ?
Pred temer dvetisíc rokmi súdil jeden Pilát. Vírili mu hlavou rôzne otázky. Čo, ak by získal moc tento Ježiš ? Čo ak by sa zbúrili tí, čo podporujú veľradu ? Čo povie cisár, ak neudržím poriadok ? Navyše on vyzerá ako chudák. A veľrada má predsa len autoritu. Ale nachvíľu všetko odhodil : politiku, sociálne postavenie biedneho i jeho súpera, cieľe Ríma, i samého seba a spýtal sa : Čo je pravda ? Neskôr vyšiel a povedal : ja na ňom nenachádzam žiadnu vinu.
Nachvíľu nebolo podstatné kto je kto. Ale, či tento človek je vôbec vinný ?
Aj mne sa zdá podstatné, či ten výrok má vinu. Sám o sebe. Aby som vedel, či išlo o výrok. Pretože by inak reportáž ironizovala ? Ak niekto sprdáva ženu a pritom mala ten istý nápad, alebo lepší, tak prejavuje to, čo je skryté. Nepovie to priamo. Len ten istý nápad nie je ten istý.