Keď bol môj syn batoľa, svojím prštekom sa prvýkrát dotýkal vecí. Ohmatával svet okolo seba. Prvý dotyk sveta. Vo filme o Jánovi Pavlovi II som videl židovského otca, ktorý mal na rukách synčeka. Aj on sa prvýkrát dotýkal vecí okolo seba malým prštekom. A dotýkal sa pletiva zberného tábora. Kto nebol rodičom nepochopí, čo prežívalo moje srdce. Predstavte si, že by pred Vašimi očami trápili Vaše dieťa gestapáci a na Vás sa v bolesti obracia. A vy...mu nemôžte pomôcť. A toto sa v Slovenskom štáte stalo. Toto je tak strašné utrpenie, že hoci aj ornitologická štúdia z obdobia Slovenského štátu by sa mala začať minútou ticha. Utrpenie, ktoré tam nastalo je tak veľké, že hovoriť o čomkoľvek inom v súvislosti so Slovenským štátom je ako hovoriť o tom stole, keď niekomu zhorel dom. To utrpenie prebilo všetko ostatné. Ak niekto polemizuje o počte obetí, keď sa hovorí o holokauste, plnom utrpenia je to hrozné. Nevie nič o tom, čo znamneá vnímať utrpenie, kedy nič iné nie je podstatné. Znamená to, že človek nič nevie o tom, čo je to vcítiť sa do utrpenia druhého / niesť kríž / a milovať ho / tajomstvo Boha /. Nevie nič o tom, čo prežíva otec pri pohľade na židovského otca s trpiacim dieťaťom v náručí. Veď Ježiš tak túžil, aby sme konečne začali súcitiť. Milovať blížneho, ako seba, židovského otca, akoby som ja niesol toho chlapčeka v náručí.
Pápež Benedikt XVI povedal, že : "Kto popiera holokaust nevie nič o tajomstve Boha a Kristovom kríži." O utrpení, láske, súcite,...O tom, že, ak sa stalo také utrpenie, o všetkom ostatnom sa mlčí.
Môj syn, keď prvýkrát vystrel prštek, aby sa dotkol môjho líca je mojím mementom. Vidím, ako je za pletivom...Viem, že umreli. Otec aj syn.