Akciová spoločnosť je právna forma upravená v Obchodnom zákonníku. Ten upravuje najmä vzťahy medzi súkromnými subjektami. Nie je to však nevyhnutnosť, vlastníkom akcií totiž môže byť obec, štát, občianske združenie, fyziická osoba, ale aj právnická osoba /štátna i súkromná/. Kto je vlastníkom akcií je vlastníkom akciovej spoločnosti a subjektom týchto právnych vzťahov. Štát nie je vlastníkom obecných nemocníc, napriek tomu môže vlastníkonom určiť pravidlá hry pre tieto nemocnice /podobne ako v školstve určuje pravidlá hry aj pre súkromné a cirkevné školy/ - suverenita - právo určovať yákonz na svojom území. Zákonník práce je na úyemí SR povinný dodržiavať akýkoľvek zamestnávateľ bez ohľadu na to, kto je jeho vlastníkom. Prvoradým cieľom podnikateľa je dosiahnuť zisk. Najziskovejší je zdravý pacient, pretože sú naňho najnižšie náklady. Cieľom súkromnej osoby, teda nebude chorý pacient. Účelom zdravotníctva je poskytovať zdravotnú starostlivosť, tým, ktorí ju potrebujú, teda chorým pacientom. Celospoločenským záujmom je mať zdravých občanov, ktorí pracujú a sú zdraví. Opak znamená obrovskú záťaž pre sociálnz systém a nevyužitie celého potenciálu v ekonomike. Aj vo vedení štátnej nemocnice môže stáť jednotlivec, ktorý myslí na seba. Zákony platia pre všetkých rovnako. Neplatí to však v prípade, je štát vlastník. Tam je totiž možnosť, že štát dá jednému viac / tomu, kto na seba vzal viac dlhov a utvorí atmosféru "rovných a rovnejších"/. Najúčinnejším systémom je rovnováha mocí. V akciovej spoločnosti má akcionár toľko moci, koľko má akcií. Od množstva akcií totiž závisí počet hlasovacích práv na valnom zhromaždení. Ak by väčšinu akcií vlastnil súkromník /tak ako je to v strategických podnikoch, zväčša 51% / v žiadnom prípade by nešlo o rovnováhu mocí vždy by totiž súkromník prehlasoval štát. Rovnováha mocí nemusí znamenať rovnaké moci. Stačí, ak nikto nemá väčšinu /viac ako 50 %/. Vtedy ak chce royhodnúť, potrebuje ešte hlasy ďalšieho vlastníka. Poistkou je, že túto väčšinu ani nemôže získať napr. skúpením akcií na akciových trhoch od iných súkromných vlastníkov. Ak by teda 33% vlastnila obec, 33 % štát a 33 % súkromník, nemohol by súkromník bez presvedčenia obce, alebo štátu nič odhlasovať /oni by boli jeho kontrolórmi/. Ani štát bez toho aby sa pridala k hlasovaniu obec, alebo súkromník /oni by boli jeho kontrolórmi/. Ani obec /miestnz záujem/ by nemohla nič odhlasovať bez súhlasu súrkromníka / záujem na ziskovosti/ , alebo štátu /celospoločenský záujem/. Tak by boli zastúpené tri rôyne záujmy, ani jeden by však nemal absolútnu moc. Toto by bolo možné len skorumpovaním jedného z partnerov. Protikorupčnú funkciu plnia nezávislé súdy zvlášť Śpeciálny súd, ktoré majú byť kontrolórmi všetkých. Napriek tomu, že neexistuje ideálne riešenie platí, že akumulácia moci /bez ohľadu na to, či v štátnych, obecných, či súkromných rukách uľahčuje jednotlivcovi / aj v štátnej, či obecnej funkcii/ myslieť na seba. Čím väčšia je rovnováha moci, tým ťažšie je presadiť len vlastný záujem. Keďže rovnováha mocí nikdy nebola celkom zrealizovaná /vláda má v parlamente väčšinu a tým ovláda výkonnú aj zákonodárnu moc/ nemožno určiť, ako by to fungovalo. Zapojenie obcí do rozhodovania však utvára ďalšiu konkurenciu, okrem konkurencie so súkromným sektorom aj konkurenciu s centrom v Bratislave. Súkromné vs. verejné a centrálne vs. miestne. Nikto by však nemal mať absolútnu moc uchopiteľnú jednotlivcom /ani štát ba ani obec/, vždz by mal jednotlivec vplávať do prostredia, kde musí presvedčiť ostatných o správnosti svojich úmyslov a plánovaného rozhodnutia.
P.S v texte boli po zverejnení zmazané odseky, opravené dve chyby a zmazaná mentorská posledná veta
